martina

Celý svet je akýsi agresívny. Od nepamäti sa ľudia medzi sebou nenávideli, viedli vojny a koristili, čo sa kde dalo. Ani dnes v našej spoločnosti to nie je inak. Dopomáha k tomu aj revolúcia v informačných technológiách. Napísať dnes svoj názor, napríklad nejaký blog, nie je jednoduché a vyžaduje si dávku tolerancie, ale aj odvahy, lebo v priebehu krátkej chvíle sa na človeka vrhne kopa anonymných mudrlantov, čo nie je to najhoršie. Bývajú aj takí, ktorí svoju agresivitu ventilujú tým najoplzlejším slovníkom, pritom v reálnom živote sú to možno aj celkom milí ľudia. Agresivitu vidieť medzi podnikateľmi, bežnými ľuďmi a aj v politike. Čím je politik agresívnejší a dokáže vyliať vedro špiny na svojho oponenta, tým je úspešnejší. Len si zoberme príklad. Kto na Slovensku získaval najvyššie mocenské pozície? Predsedovia vlády boli a sú ľudia s agresívnou rétorikou: Mečiar, Dzurinda (aj keď ten bol agresívny len pri odhalení korupcie v jeho radoch), Fico. Dva roky stála v čele vlády umiernená Radičová, no vieme ako dopadla. Dodnes si mnohí jej štýl vládnutia založený na kultivovanosti a umiernenosti, vysvetľujú ako slabosť. Ja si však myslím, že nadávky, zlosť a hnev sú typickým príkladom slabosti a nízkej sebadôvery. Ale chápem z čoho to vyplýva. Na jednej strane strach o to, že vysoko postavený človek stratí moc alebo peniaze, na druhej strane deficit financií na uspokojenie aspoň tých najzákladnejších životných potrieb pre seba a svojich blízkych.