Aj keď to dnes nie je v móde, musím sa priznať, patrím k eurooptimistom. Keď sledujem rôzne diskusie na sociálnych sieťach, ani sa mi nechce veriť, že okrem pár vládnych činiteľov a konzistentných opozičných politikov, je na Slovensku ešte niekto zástancom Európskej únie. Pritom len pred pár rokmi sme sa tam húfne a vehementne drali. Euroskepticizmus je in, darí sa mu najmä medzi hrdými nacionalistami, ale aj liberálmi. Túto šou odštartovala SaS, ktorej nevadil ani pád vlády, len aby sa mohli ukázať, akými sú veľkými eurobijcami. Sulík stále poukazuje na lenivých a neschopných, pritom premnožených euroúradníkov, ktorí nie sú nikým volení a spôsobujú len zlo. Bez mihnutia povie, že taký Barooso nie je nikým volený a má neobyčajné právomoci. No, je to buď hlúposť alebo len tak trepe, aby bol zaujímavý. Predseda Európskej komisie je predsa volený poslancami Európskeho parlamentu, ktorí sú zasa volení vo svojich krajinách. A na prebujnelosť európskej byrokracie možno povedať len toľko, že v pomere s počtom obyvateľov celej únie, by muselo byť na Slovensku zamestnaných v štátnej správe len pár stoviek úradníkov, ak by sme sa chceli rovnať tej eurobyrokracii. A k tomu treba ešte pridať, že každý z tých úradníkov musí prejsť ťažkými skúškami, ak chce získať miesto v Bruseli. Na Slovensku stačí byť známy alebo rodinný príslušník vrcholového politika. Ale nielen to, Európa mala búrlivú históriu a pokojných období bolo ako šafranu. Stále sa niekto s niekým tĺkol, v rýchlom slede tu vznikli dve svetové vojny. Európska únia však vytvorila platformu spolupráce, či už v hospodárstve alebo politike. A to nie je málo. A v konečnom dôsledku, nech si hovorí kto chce čo chce, eurofondy nám predsa len pomáhajú v približovaní sa k hospodársky najvyspelejším štátom sveta.